Priehrada

Bordeaux chcel v Priehrade poukázať na prirodzenú oporu národa, na zdravé fondy dedinského života, konzervované tradíciou a fixovanosťou životného štýlu. Fabula románu je sýta, priam napínavá. V Starom údolí postavia inžinieri veľkú vodnú priehradu. Zatopia celú dedinu a namiesto nej postavia dedinu novú, krásnu, hygienickú, no to všetko nemôže nahradiť dedinčanom to, čo mali a cítili v starých bývaniach. Necítia lásku a srastenosť s týmito betónovými škatuľkami, nič ich nepúta k novej dedine, opúšťajú ju, idú do sveta; základné životné formy a ustálené kánony miznú, ľudia upadajú morálne a tratia základ pod nohami. Vytrhli ich z vlastného živlu, presadili a takto vlastne ubili v nich to podstatné. Krásne, priam mrazivé sú partie, keď obyvatelia vidia, ako prívaly zaplavujú starý cintorín. Cítia, že sa im prichodí lúčiť s čímsi, s čim boli srastení a čo tvorilo súčiastku ich života. Vlastní mŕtvi! Nerozlúčili sa s nimi úplne, keď ich pochovali, žijú i po smrti s nimi, a teraz oberajú ich i o tento vzácny poklad. Preto to strašné slovo, hodené priamo do očú staviteľovi priehrady: Zabili ste minulosť dediny! Z toho potom plynie, že v srdciach vzniká myšlienka na pomstu. Pytliak Baltazár, ktorý sa nechcel podvoliť a nechcel sa presťahovať do Nového Údolia, rozhodne sa, že zabije inžiniera, no nakoniec víťazí v ňom predsa len myšlienka na Boha, pomstu prenecháva jemu. Na svoju tvrdohlavosť však dopláca výčitkami svedomia a vedomím, že mohol predísť mnohému zlu, keby sa bol presťahoval. Mladá Jozefka, verenica jeho krstného syna, ktorý je na vojne, padne morálne, hoci nie svojou vinou. Mohlo sa tomu predísť, keby sa bol Baltazár staral o ňu a o jej opustenú matku. Baltazár pre hryzenie svedomia odchádza odtiaľto, stratí sa, niet po ňom nijakých zpráv. Je to asi najsilnejšie vykreslená postava v tomto románe. Človek zemitý, neoblomný, pravý reprezentant najtypickejších stránok dedinského života. Druhou úchvatnou postavou je kňaz. V ňom symbolizuje autor protiklad modernistického rozleptávajúceho prúdenia, ktoré vniká do dediny. Na starú dedinu vyrútily sa prúdy vôd a s nimi prišiel i príval, ktorý strhával hodnoty, rúcal morálnu podobu dediny, podmýval základ. Farár je tu ako druhá priehrada, ktorá čelí týmto ničivým prúdom. Bojuje s nimi a usiluje sa zneškodniť ich.

Román vyznieva veľmi výrazne ako apoteóza kladných životných síl. V záverečnej pointe odsudzuje labilnosť a neopodstatnenosť každého úsilia, ktoré by chcelo rozviklať sankcionovanú podobu životných foriem dediny. Sám tvorca priehrady uznáva nesmyselnosť svojho podujatia, ktoré neprispelo k zvýšeniu životnej úrovne, ale ukázalo sa ako činiteľ podvratný a ničivý. Toto všetko sú znaky, ktoré sa prihovárajú za to, aby sa dielo dostalo aj nášmu čitateľstvu do rúk. Vykoná tak obrodné dielo.