Na konci zostáva slovo

Hrdinom románu je Iv, ktorého poverili napísať porovnávaciu históriu 20. a 120. storočia. Iv „objavuje“ písanie, možno povedať, že sa priam pohráva zo slovom, vetou, digresiami... Tento historik 120. storočia sa pokúša svojim súčastnikom vysvetliť niektoré javy zo vzdialenej minulosti, lebo jeho súčasníci už nepoznajú, čo je vojna, koncentráky, peniaze, vlastníctvo, nevedia nič o alkohole, drogách a ich následkoch... Na druhej strane autor opisuje bezkonfliktný a pohodový život. Choroby a námaha takmer nejestvujú, ľudia sú slobodný a šťastný. Pravda, na úkor „umľudí“, ktorí sa zrodili v skúmavkách a slúžia vlastne ako rezervoáre náhradných orgánov.

...

Sovietska fantastika, vychádzajúca z bohatých domácich tradícií a poučená na najlepších svetových vzoroch, sa odlišuje od západnej predovšetkým svojím svetonázorovým zameraním, schopnosťou modelovať kvalitatívne nové sociálne vzťahy, ktorých základom je optimistická predstava o cestách ľudskej budúcnosti. Tento optimizmus však neprekáža zobrazeniu konfliktných situácií a nových problémov a ťažkostí, ktoré nás môžu v budúcnosti stretnúť. Vedeckofantastickú literatúru nezaujíma budúcnosť ako taká, ale ako každá dobrá literatúra zobrazuje človeka, v tomto prípade premietnutie jeho nádejí, túžob i problémov cez prizmu fantázie. Takže v skutočnosti nám nepriamo poskytuje plnšie poznanie súčasnosti.