ZOŠITY HUMANISTOV č. 68 - Proti vojnám - Proti náboženstvám - Proti kapitalizmu

Úvod

NEZARADENÉ nové knihy

ZOŠITY HUMANISTOV č. 68 - Proti vojnám - Proti náboženstvám - Proti kapitalizmu

ZOŠITY HUMANISTOV č. 68 - Proti vojnám - Proti náboženstvám - Proti kapitalizmu

Kód:

Dostupnosť:
Počet ks:	0 ks

0,- €

Do košíka

ZOŠITY HUMANISTOV č. 68 - Proti vojnám - Proti náboženstvám - Proti kapitalizmu

ZOŠITY HUMANISTOV č. 68 - Proti vojnám - Proti náboženstvám - Proti kapitalizmu Stephen Law: Boj o myslenie detí - The War for Childrens Minds. Rastislav Škoda: Šaľbiari krajčíri, Muž vzpriamený, múdry, vyhynutý... »
Autor:	(Zborník) • Rastislav Škoda, január 2008
Vydanie:		Náklad:
Počet strán:	32 str.	Formát:	A5
Jazyk:	slovenský	ISBN:	1335-5104
Väzba:	brožovaná	Stav:	vypredaná
Cena:	21 Sk


Popis:	OBSAH: 3 - Šaľbiari krajčíri (Rastislav Škoda) 5 - Cisárove nové šaty (Hans Christian Andersen) 6 - Pažravosť (Ignacio Ramonet) 7 - Muž vzpriamený, múdry, vyhynutý (Rastislav Škoda) BOJ O MYSLENIE DETÍ (Stephen Law: The War for Childrens Minds) 11 - Úvod 12 - 1. kapitola: Prekrútené dedičstvo osvietenstva 18 - 2. kapitola: Liberálny s veľkým L 22 - 3. kapitola: Liberálne a autoritatívne výchovné metódy 31 - Raz v nedeľu ráno (Garrison Keilor) ••• ÚRYVKY: Raz v nedeľu ráno Garrison Keillor Som starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ale v tomto starom kostolíku z červeného pieskovca prejdú človeka všetky bôle sveta. Jedno krásne októbrové nedeľné ráno s belasým nebom v Baltimore ma so skupinou priateľov voviedlo nepripravených do najbližšieho starého kostola z červeného pieskovca z roku 1852. Drevené lavice, farebné okná, vydláždená kamenná podlaha. Chystala sa tam veľká anglikánsko-katolícka omša so skupinou chóristov v bielom, miništrantmi, bradatými kňazmi v stredovekých úboroch, svätenou vodou a obláčikmi dymu, so zvonením a biblickými spevmi, presnosťou poklôn a kľakaní. Pre starého fundamentalistu ako ja to bolo všetko skôr exotické, ale dojalo ma to, myslel som si na svojho otca, ktorý mal 12. októbra narodeniny a dojalo ma to k slzám. Bola to formálna veľká omša, nijaké každodené ospanlivé „Haló, ako sa máme dnes ráno?“ v prehnane kamarátskom tóne. Homília len zhrnula text evanjelia o uzdravovaní chorých, nezvrhla sa na esej zdravotného poradcu. Desať prísnych a čistých hlasov chóru pod veľkým oblúkom kazateľnice naplnilo celú budovu pri nežnom súzvuku Kyrie a Gloria pocitom dobrej vôle. Spievalo sa Ó Bože môj, srdcervúco dobrý. Bolo nás v laviciach ani nie tridsať, menej ako bolo listov s modlitbami na tento deň, pripravených aj s menami farníkov. Počuť spievať Hľa, aké krásne a radostné je, bratia, nažívať spolu v jednote tak výrečne a v chvíli, keď aj kňaz sa pri oltári činil, bola chvíľa neobyčajnej nálady, keď nezáležalo na počte ani iných znakoch úspechu; ani úžasnosť Grand Canyonu nezávisí od počtu autobusových turistov. Väťčšina našich bratov, nech sú požehnaní, sa teší na obed, na posledné číslo komiksov alebo na dvíhanie závaží v telocvični; naša vernosť viere nerobí z nás lepších ľudí. Iba náhodou sme sem prišli, vidíme tento úžasný kaňon božej lásky a kocháme sa pohľadom doňho. Vernosť viere bola základným princípom otcovho života. Bol piatym z ôsmich detí farmára a učiteľky na malej farme v Minesote. Pracoval svojimi rukami, obrábal si záhradu, opravoval si autá, rezal a spájal drevo. Bol verný svojej rodine, fordkám, separatistickej teológii a svojej mileniárskej vízii. Ak budeš verný Kristovi a držať sa bokom od tohto sveta, čaká ťa sláva v raji. Otec tomu všetkému veril, hoci sa mu skupina rovnako veriacich následkom odpadlíctva a úniku detí zmenšovala; aj ja som sa stal nevercom. Otvoril som oči a separoval som sa aj od separatistov. Chcel som žiť veľký zložitý život, nesedieť v modlitebni. Neľutujem to, čo aj mám veľa iného na ľutovanie, najmä to medzi otcom a mnou. Boli tucty ľudí, čo za tie roky náhodou sedeli vedľa mňa v lietadlách a vedeli o mne viac ako môj otec. Nebola to väčšmi jeho ako moja chyba. Teraz je zo mňa starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ktorá možno potrvá do konca môjho života a v ktorej biedne padnú ďalší naši bratia, Američania aj Iračania. Som chorý z dnešnej politiky, z jej šikovnosti a bezcitnosti. Stále sa hnevám na Al Gora, že v roku 2000 nosil tie hlúpe svetre a robil sa, že nepozná Billa Clintona, hnevám sa na každého, čo vtedy volil Ralpha Nadera (ktorého hlasy chýbali vtedy k víťazstvu demokratov, p. p.). Dúfam, že najbližšie otočia kľúčikom tak, že ich airbagy vyfučia. No teraz vládne v tomto starom kostole z tmavočerveného pieskovca pri starodávnom obrade chvíľa zabudnutia na všetky žiale sveta. Desať mužov a žien spieva v zbore Chváľ, duša moja, Pána, a celé moje vnútro chváľ jeho posvätné meno. Ich hlasy lapajú nás zbehnutých veriacich na kolenách, holých a trasúcich sa, potrebných a vedomých si milosti; keď vyrážame a ideme do Baltimore, ide požehnanie za nami. Bolo pri mne, keď som si popoludní dal tucet ústric a motal sa okolo knižnice, aby som vzdal úctu domu H. L. Menckena na Union Square. Ten starý hriešnik povedal: „Kostol je miesto, kde muži, ktorí neboli v nebi, rozprávajú o nebi ľuďom, ktorí sa do neba nedostanú.“ Ďakujem ti za dobrú službu našej reči, Henry Mencken. Ďakujem ti za tvoj život, otec. A teraz hor’sa do novembra, do prvého snehu a prvej korčuľovačky! (Reláciu Garrisona Keillora „Priateľ domu na prérii“ možno sledovať každú sobotu v noci v celoštátnom rozhlase.) © 2007 by Garrison Keillor - Tribune Media Services, Inc. Preložil: R. Škoda

Prepnúť zobrazenie na plnú verziu

Vytvárame eshopy - Atomer.sk