NEKORUNOVANÝ KRÁĽ EURÓPY - F. M. Voltaire, život a dielo (1694 - 1778)

NEKORUNOVANÝ KRÁĽ EURÓPY - F. M. Voltaire, život a dielo (1694 - 1778)
Osobnosť celosvetového významu: Francois Marie Voltaire - filozof, dramatik, básnik, spisovateľ, historik, osvietenec a humanista. »

Autor:	Ladislav Hubenák • Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, Bratislava 2004
Vydanie:	1.	Náklad:
Počet strán:	128 str.	Formát:	15 x 21 cm
Jazyk:	slovenský	ISBN:	80-969078-3-2
Väzba:	brož. bez prebalu	Stav:	nová - na sklade
Cena:	211 Sk
Popis:	ÚRYVOK: Epilóg (str. 104) Už v roku 1755 Jean-Jacques Rousseau napísal: „Voltaire je najväčší génius našich čias.“ Bola to pravda. Voltaire bol bezosporu najprednejší predstaviteľ osvietenského hnutia vo Francúzsku a Európe. A hoci sa nedopracoval k radikálnym filozofickým a politickým názorom, ako jeho mladší druhovia a súčasníci – francúzski materialisti sústreďujúci sa okolo Encyklopédie, význam jeho filozofickej, literárnej i publicistickej činnosti v smere ideologickej prípravy francúzskej revolúcie v roku 1789 a propagácie revolucionizujúcich ideí francúzskeho osvietenstva v iných krajinách Európy bol tak veľký, že meno Voltaira sa aj do týchto čias prijíma ako stelesnenie obdobia osvietenstva. V dejinách francúzskeho spoločenského vývoja sa Voltaire javí ako jeden z najtypickejších predstaviteľov osobitostí francúzskeho národného ducha. Charakteristickým v tomto zmysle je tá zbraň, ktorú ovládol dokonale a vynikajúco využíval v celej svojej literárno-filozofickej i publicistickej činnosti. Tou zbraňou bol nemilosrdný, zdrvujúci smiech a štipľavá a ničivá satira. Načo a proti čomu zameral ostrie tejto zbrane? Čo bolo jej objektom? „Staré“ predrevolučné zriadenie Francúzska, feudálno-poddanský režim 18. storočia a tento upevňujúca ideologická nadstavba, osobitne nábožensko-cirkevná organizácia a katolícko-kresťanská vierouka. Základná Voltairova intuícia bola správna. Najväčším nepriateľom človeka je fanatizmus a poverčivosť, jeho strach alebo neschopnosť používať rozum. „Fanatik je človek, ktorý pokladá za svoju povinnosť gniaviť iných“ – napísal v jednej poviedke, majúc na mysli vtedajšiu Sorbonu, španielsku inkvizíciu a všetkých dervišov na svete. V tomto smere je príznačný aj výrok, ktorý povedal v rozhovore s vojvodom de Villars: „Viete, ja som vlastne vojak. Vediem nekonečnú vojnu proti fanatikom, čiže proti ľuďom, čo vám opierajú pušku o hlavu a rozkazujú vám, aby ste zmýšľali tak ako oni. Nemôžem si vybrať, musím zahynúť na bojisku. Moji stúpenci sa na mňa spoliehajú. A ubezpečujem Vás, že si uvedomujem vlastné povinnosti a splním si ich.“ Literárna, filozofická a publicistická činnosť mu priniesla svetovú slávu. Voltaire sa stal zosobnením, stelesnením spoločenskej mienky rodiacej sa v podmienkach polofeudálnej spoločnosti. Na tieto názory boli nútené prihliadať aj korunované hlavy Európy, s väčšinou ktorých bol v písomnom styku. Ale Voltaire nebol známy len korunovaným hlavám štátov Európy a elite spoločnosti – aristokracii. Poznali ho a čítali široké kruhy inteligencie, známy bol aj v širokých masách občianstva. Svedčí o tom aj fakt, že keď sa po takmer tridsiatich rokoch vyhnanstva, krátko pred svojou smrťou vracal do Paríža, po dlhej ceste ho nadšene vítali masy ľudí a prejavovali mu úctu. Voltaire si ohromnou usilovnosťou a pracovitosťou chystal svoj literárny triumf. Úžasná pracovitosť je jeho veľkou prednosťou a cťou. „Práca je údelom a cťou smrteľníka, každý deň si uvedomujem, že v nej je život človeka, pretože sústreďuje sily a robí ho šťastným.“ Jeho obľúbený aforizmus znel: „Aké by bolo ohromné oddychovať, keby oddych nebol tak strašne nudný.“ Voltairovi sa páčil svet v akom žil. Áno, pravdaže videl jeho chyby a poukazoval na ne. V básni „Ja ľúbim tento železný vek“ vraví: „Nech vychvaľujú zlatý vek iní… Pre mňa je raj tam, kde som. Tu a teraz.“ „Kto nepatrí svojmu storočiu, nepatrí nijakému storočiu“ – tvrdil. Človek podľa neho musí mať rád dnešok. Musí ho mať rád a súčasne pracovať za lepší zajtrajšok. Aby si naše deti ešte viac cenili svet, v ktorom budú žiť, a aby sa z neho ešte väčšmi tešili. O tom, že Voltaire je velikán ducha, jedna z najväčších osobností dejín francúzskeho národa, svedčí aj Francúzmi používaná formulácia: „Za života Ľudovíta XV., keď bol kráľom Voltaire.“ Voltaire sa narodil 21. novembra 1694. • • • O AUTOROVI: prof. JUDr. PhDr. Ladislav Hubenák, DrSc. – absolvent Právnickej fakulty a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na PraF UK v Bratislave, externe na Právnickej fakulte UJEP v Brne, Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, na Vysokej škole ekonomickej ZNB i ako vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV. Neskôr pôsobil na Právnickej fakulte v Banskej Bystrici, kde prednášal Dejiny štátu a práva na území Slovenska. Patrí medzi popredných právnických historikov. Je autorom, resp. spoluautorom mnohých publikácií, učebných pomôcok, vedecko-popularizačných článkov v dennej tlači, v rozhlasových a televíznych reláciách. Viaceré jeho práce boli ocenené Slovenským literárnym fondom, Predsedníctvom SAV a Zväzom slovenských novinárov i niekoľkými vydavateľstvami. Ako vedec spája právnickú erudíciu s erudíciou historika. – zakladajúci, dlhoročný člen a čestný predseda Spoločnosti Prometheus • • • RECENZIA: Stretnutie s Voltairom Lýdia Čelková Velikánovi francúzskeho a európskeho osvietenstva, humanistovi, historikovi, filozofovi, spisovateľovi, popularizátorovi pokrokových prírodovedeckých poznatkov a bojovníkovi za ľudské práva venoval knihu Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire historik a právnik Ladislav HUBENÁK. Túto rozsahom skromnejšiu, ale myšlienkovo bohatú publikáciu uviedol na cestu za čitateľom akademik Milan ČIČ v librese kníhkupectva Veda (1. 12. 2004). Ocenil, že autorovi sa podarilo plasticky načrtnúť životnú púť Voltaira a predstaviť ho ako dramatika, básnika, spisovateľa, ale priblížiť aj jeho filozofické a historické dielo a činnosť na obranu ľudských práv. Voltaire vytvoril nové chápanie dejín, ako prvý „vniesol pochodeň filozofie do temných archívov histórie“ a bol priekopníkom svetského dejepisectva. Obhajobou obetí fanatizmu, bojom za právo a spravodlivosť, neúnavnou kritikou vtedajších spoločenských pomerov sa stal „kráľom Voltairom“, ktorého hlas počúvala celá Európa. V závere svojho príhovoru M. ČIČ ocenil knihu L. HUBENÁKA ako „dôstojný vklad do nášho poznania voltairovského duchovného dedičstva“. Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire prináša čitateľom nielen prierez životom a dielom tohto osvietenca, prehľadné kalendárium, ale aj výber neobyčajne podnetných myšlienok, ktoré výstižne charakterizujú tohto veľkého hlásateľa humanistických ideálov, bojovníka proti zvoli a bezpráviu, vojne, fanatizmu, priekopníka slobodného bádania rozumu. Voltaira už generácie oprávnene obdivovali a uctievali a túto úctu a obdiv si zasluhuje od nás aj dnes. (Prevzaté z Knižnej revue, číslo 26/XIV ročník, z 22. decembra 2004) Nechajme hovoriť autora Vyberáme z predhovoru Ladislava Hubenáka v jeho knihe: Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire »…A treba priznať, že kresťanská cirkev na svojej ceste k moci a k bohatstvu sa stretávala s početnými prekážkami s nepriateľmi i s „mŕtvolami“. Mali podobu kolektívu, ako sekty, alebo ako jednotlivci – prenasledovatelia kresťanstva. Všeobecné koncily ich zmietli zo sveta „ako mŕtvoly, ktoré zahatávajú cestu“. Súčasnosť je v znamení hlbokej a trvalej krízy náboženstva. Katolícka cirkev sa všetkými silami snaží zahatať rast sekularizačného procesu, poklesu autority cirkvi a religiozity veriacich, no sociálny, vedecko-technický a kultúrny rozvoj sa zastaviť nedá a na ňom je vybudovaný aj sekularizovaný humanizmus, náboženský svetonázor, ateizmus ako vedecky zdôvodnený pohľad na svet s najľudskejšou morálkou…« »Moderné ľudstvo vďačí osvietenstvu skutočne za mnoho. Osvietenstvo ako vývojový stupeň ľudského ducha si nemožno z novodobých dejín odmyslieť. Bolo to posledné veľké duchovné hnutie, ktoré sa zmocnilo celého západného myslenia vrátane oboch Amerík, umožnilo moderný vývoj prekonaním stredovekej viazanosti človeka na zastarané myšlienkové a životné formy. K vymoženostiam osvietenskej doby patrí nielen zrušenie procesov proti čarodejniciam a kacírom, mučenie v súdnictve a náboženská diskriminácia inovercov vo verejnom živote, ale aj vybojovanie všeobecných ľudských práv, ktoré boli prvý raz zakotvené vo vyhlásení americkej nezávislosti r. 1776 a v Deklarácii francúzskeho Národného zhromaždenia z 27. augusta 1789. Aj slobodný rozvoj vedy a celej novodobej kultúry má z veľkej časti základ v osvietenstve".« • • • HISTORICKÁ REVUE: VOLTAIRE NEKORUNOVANÝ KRÁĽ EURÓPY Jeho život a dielo vyvoláva záujem meniacich sa pokolení. Filozof, dramatik, básnik, spisovateľ, historik, populizátor moderných prírodovedeckých poznatkov, osvietenec, humanista a ochranca ľudských práv. Tým všetkým Voltaire bol. Jeho meno sa takto navždy zapísalo do histórie nielen francúzskej, ale aj svetovej kultúry ako jedného z najväčších predstaviteľov progresívnej línie. Jeho dielo je rozsiahle, mnohovrstevné a mnohorozmerné. Od narodenia tejto osobnosti svetového významu uplynie v tomto roku 310 rokov. Voltaire zaujímal v Európe svojej doby miesto nekorunovaného kráľa novej sily – verejnej mienky. Trón na ktorom sedel, vytvorila spoločenská trieda, ktorá sa v jeho dobe dvíhala k moci. Voltaire bol hlavným predstaviteľom a zosobnením osvietenstva. Jeho idey, odrážajúce záujem rodiacej sa revolučnej Buržoázie, vyvolávali živý záujem nielen vo Francúzsku, ale vo všetkých krajinách, v ktorých prvoradou úlohou bol zápas s feudalizmom a jeho prežitkami. Idey Voltaira boli jedným zo živých komponentov politického života ideologických zápasov svojej epochy, ale aj ďalších období. Tieto politické idey sa dostali do hlavného prúdu francúzskeho osvietenstva a podstatnou mierou prispeli k francúzskej revolúcii. Spolu s Rousseaom je Voltaire považovaný za duchovného predchodcu Veľkej francúzskej revolúcie, za symbol viery v zmenu, pokrok, rovnosť, slobodu. FRANCOIS-MARIE AROUET A JEHO CESTA ZA ÚSPECHOM F. M. Voltaire, vlastným menom Francius-Marie Arouet, sa narodil 21. novembra 1694 v Paríži ako piate dieťa v rodine váženého notára. Otec chcel mať z neho právnika a bránil mu v literárnej činnosti, ku ktorej mladý Francois prejavoval sklony. Dostalo sa mu skvelého vzdelania v jezuitskom kolégiu Ľudovíta Veľkého, ktoré v tom čase patrilo medzi najlepšie vo Francúzsku. Študovali tu synovia z najvýznamnejších francúzskych rodín. Už tu sa prejavilo jeho výnimočné nadanie. A keď abbé Chateauneuf predstavil mladého Aroueta aj madame Vinón de Lenclos v jej salóne, aby jej prečítal svoje básne, bola nimi taká uchvátená, že mu vo svojom testamente odkázala 2000 libier na knihy. Rozpoznala jeho nadanie, a preto nadanému mladíkovi darom pomohla a svojím uznaním ho usmernila na cestu nesmrteľnosti. Mladého Aroueta to výrazne ovplyvnilo pri výbere životnej dráhy. Jeho cesta za úspechom však bola zložitá a ťažká. Stretnutia s voľnomyšlienkarmi ho utvrdili v presvedčení, že existujúce spoločenské vzťahy nemajú rozumné základy a že nijaký nebeský zákon a ani mravný princíp ich neospravedlňuje. Vo svojich snoch o budúcnosti mladý Arouet narúša stavovské priehrady: práca, talent, nadanie, vedomosti, osobné vlastnosti – to je to, čo by malo určovať miesto človeka v spoločnosti a živote, rodová príslušnosť by nemala mať žiadny vplyv a význam. Rozhodol sa stať sa spisovateľom a nerešpektovať vôľu otca. Toto jeho rozhodnutie však znamenalo jeho rozchod s rodinou. A jeho rozchod s rodinou sa súčasne stal symbolom rozchodu so starým pokolením francúzskej spoločnosti – buržoázie a výrazom nástupu nového pokolenie. VÄZENIE A ŠKANDALÓZNY ZAČIATOK SLÁVY Voltairova cesta k literárnej sláve viedla cez väzenie. Keď napísal satiru na regenta, na udanie provokatéra ho bez súdu poslali do väzenia. Dňa 16. mája 1717 mu policajný komisár predložil písomné vyzvanie: „Je prianím Jeho kráľovskej Výsosti, aby pán Arouet bol zatknutý a odvezený do Bastily. Filip.“ Za múrmi pevnosti strávil jedenásť mesiacov, okúsil tak „slasti“ väzenskej cely a despotizmu. Úplnú slobodu získal až rok po svojom prepustení z Bastily. Vo väzení prijal nové meno – Voltaire. Po prvý raz bolo vytlačené v roku 1719 na venovaní práce Oidipus. Tragédia Oidipus mala obrovský úspech, sprevádzal ho však škandál. Vyvolali ho verše týkajúce sa kráľa a duchovných: „Nie sú kňazi tým, čo hlúpy dav v nich vidí, ich celú silu robí len dôverčivosť ľudí.“ Tento antiklerikálny postoj, priam výzva, ktorá zaznela vo francúzskom divadle, sa rozšíril po celom Paríža, pretrhol mračná a spôsobil búrky, ktoré sa už nikdy neutíšili. Tieto verše explodovali pod oltármi ako dynamitová nálož. A tak vzplanul boj, prvá ofenzíva radikálneho antiklerikalizmu. Zápas, ktorý neuhasol dodnes. Autor sa stal slávnym, otvorili sa mu dvere do vysokých kruhov dvora. V priebehu celého života si Voltaire kládol v prvom rade otázky morálky: aké je postavenie človeka vo svete, aká je jeho zodpovednosť pred spoločnosťou, akým spôsobom dosiahnuť harmóniu medzi úsilím človeka uskutočniť svoje prirodzené túžby a nevyhnutnosťou dodržiavať všeobecné normy správania sa, ako má žiť so svete, aby on sám i ostatní príslušníci ľudského pokolenia boli šťastní. Voltaire odmieta kresťanskú morálku pokory a asketizmu. Pozemský život podľa neho nie je prípravou na „večný život“ v záhrobnom svete. A keďže nijako nespájal sex s hriechom, nič ho netešilo väčšmi než posmech zo všeobecnej kresťanskej nevraživosti k sexu, z katolíckeho zbožňovania panenstva a z protestantského zvyku strkať nos do sexuálnych zvyklostí blížnych akoby boh, stvoriteľ miliárd hviezd, z nedostatku väčších starostí, zúril pre spôsob, akým ľudia narábajú s vlastnými pohlavnými orgánmi. KONFLIKT S RYTIEROM DO ROHAN A ODCHOD Najväčšie životné skúsenosti neprinášali Voltairovi úspechy, ale rany, ktoré dopadali na jeho chrbát. Mladý básnik sa domnieval, že neexistujú priehrady medzi synom notára a šľachticom. Bol to však krutý omyl, z ktorého ho vyviedol konflikt s rytierom de Rohan. Keď došlo medzi nimi v divadelnej lóži herečky k slovnej potýčke, príčinou ktorej bola žiarlivosť, rytier riešil spor tým, že dal Voltaira svojim sluhom zbiť palicami. Keď chcel Voltaire svoju dôstojnosť brániť súbojom, zatkli ho, uväznili v Bastile a potom vypovedali do Anglicka. S trpkosťou v srdci si uvedomil svoju príslušnosť k tretiemu stavu a hlbokú spoločenskú priepasť medzi ním a jeho rovesníkmi zo šľachtických rodín. V Anglicku strávil tri roky. Usilovne pracoval, poznával život krajiny, obdivoval v nej vládnucu slobodu tlače, autoritu parlamentu i náboženskú znášanlivosť. Tu dokončil a vydal veľký epos o Henrichovi IV. a dielo Filozofické listy, ktoré sú Voltairovým prechodom od politických narážok k proklamácii slobody. Filozofické listy vzbudili senzáciu, ale parížsky parlament dielo odsúdil ako „pohoršujúce, priečiace sa náboženstvu, dobrým mravom i povinnej vážnosti k panujúcej moci“. Štátnym rozhodnutím boli Filozofické listy odsúdené na spálenie na hranici. Stalo sa tak 10. januára 1734. Na autora bol vydaný zatykač a príkaz na vzatie do väzby. Ďalšie roky dlhého a plodného Voltairovho života vypĺňal boj s absolutickým poriadkom vo Francúzsku. Jednu za druhou rozvracal posvätné pravdy feudalizmu, dokazoval nerozumnosť a protikladnosť panujúcich poriadkov a súčasne rozpracovával projekty vzťahov, ktoré mali prísť. ĎALŠIE ŠKANDÁLY A ÚTEK Z PARÍŽA Voltairov život bol plný problémov a nebezpečenstiev. Práca História Karola XII., ktorú si priniesol z Londýna, bola síce vytlačená, ale úrady ju zabavili. Keď napísal báseň na počesť zosnulej vynikajúcej herečky Adrienny Lecouvreovej, ktorej cirkev odoprela dôstojný cirkevný pohreb, ozval sa znovu zlostný hlas kňazstva žiadajúci zatknúť básnika. Voltaire musel z Paríža ujsť. Ďalšie aféry vzbudila báseň Chrám vkusu a List Uránii. Sekretár kancelára d´Auguesseau na otázku, ako by sa malo proti Voltairovi postupovať, odpovedal: „Vážený pane, Voltaire by mal byť zatvorený na takom mieste, kde by nemohol dostať ani pero ani atrament ani papier. Ten človek má takú silu ducha, že by mohol zničiť štát.“ Pre obavy z prenasledovania a z prípadného uväznenia sa Voltaire nakoniec uchýlil na zámok Cirey v Champani, kde mu útočisko poskytla priateľka markíza du Chatelet. Prežil tu niekoľko šťastných rokov osobného i pracovného života. Francúzska komédia uviedla 19. augusta 1742 hru Mohamed a zožala veľký úspech. Ale znovu sa zdvihla vlna odporu jezuitov a kňazov i janseitov, ktorí poukazovali na to, že Mohamed nie je tým Mohamedom, ktorého poznáme z Koránu. Podľa nich autorovi v skutočnosti nešlo o napadnutie islamu, ale kresťanstva a videli v tom skrytý úrok na Ježiša Krista. Conzor Crébillox zamietol aj jeho novú tragédiu Julius Ceasar. POZVANIE PRUSKÉHO KRÁĽA Po smrti markízy du Chatelet Voltaire prijal pozvanie pruského kráľa Fridricha II. Na jar roku 1752 opúšťa Paríž a odchádza do Pruska. Ale ani na kráľovskom dvore netrvala pohoda dlho, pretože medzi nezávislým filozofom a kráľom došlo k nezhodám a sporom. Aj pruský kráľ sa pri vydaní knihy Obrany milorda Bolingborka znížil k metódam inkvizície a dal príkaz rukopis zhabať. Na Štedrý deň roku 1752 bola kniha na Gardovom námestí spálená. Sen idey spolupráce kráľa a filozofa sa neuskutočnil. Po roztržke s kráľom 60-ročný Voltaire z Pruska odchádza a nastupuje na dlhú cestu, na konci ktorej zakotvil vo Švajčiarsku. Pri Ženeve si kúpil kaštieľ Les Délices, neskôr Ferney na Francúzskom území. Do Francúzska ho nepustili, a aj všetky hlavné európske dvory – Berlín, Paríž, Rím, sa mu obrátili chrbtom. Nevzdal sa však a začal sa pripravovať na veľký zápas. Čakala ho najslávnejšia etapa jeho života – stáva sa humanistom, obrancom nevinne odsúdených, obrancom základných ľudských práv jednoduchých ľudí. ZROD HUMANISTU Pobyt vo Ferney znamenal po všetkých stránkach vrchol Voltairovej tvorby. Publikoval tu celý rad diel a brožúr na obranu slobody myslenia a znášanlivosti, ktoré burcovali verejnú mienku a ktoré čítala celá Európa. Bojoval v nich proti poverám, fanatizmu a neznášanlivosti, za spoločenský pokrok, vedu a reformy. Voltaire sa stáva uznávanou hlavou osvietenského hnutia, medzinárodnou autoritou, veľmocou verejnej mienky, svedomia národa, nekorunovaným kráľom intelektuálnej Európy. Ferneyský pobyt – najplodnejšie obdobie jeho života, je aj obdobím jeho najväčšej slávy. Vďaka nemu Ferney pritiahol záujem kultúrnej Európy a stal sa významným centrom. Pútnici, cestovatelia, aristokrati i herci si pokladali za česť byť prijatý „ferneyským patriarchom“. Do Ferney putovali vzdelanci práve tak, ako veriaci na posvätné miesta. Voltaire bol veľkým mužom svojho storočia a stal sa nesmrteľným zosobnením celej jednej epochy. Vo Voltairovi ako v bojovníkov za práva a spravodlivosť sa prejavilo asi to najlepšie, čo bolo vo Voltairovi – človeku. V jeho boji za nevinne odsúdených a za reformu práva sa prejavuje v plnej miere jeho súcitné srdce, ktoré je schopné cítiť s obeťami slepého a bezduchého súdnictva, rozhorčovať sa a búriť sa nad svojvôľou a nespravodlivosťou. Obhajoba obetí fanatizmu, to sú najlepšie stránky Voltairovho života. Až vtedy, keď vstúpil do arény boja za práva a spravodlivosť, stal sa kráľom Voltairom, ktorého hlas počúvala celá Európa. Svedčí o tom aj jeden z listov, v ktorom mu pruský kráľ Fridrich II. Píše: „Pokiaľ ide o mňa, som rád že som žil v storočí Voltaira, to mi stačí. Že žije, že sa mu darí, že má dobrú náladu a najmä, že nezabúda na samotára zo Sans-Souci. Zostaňte zdravý.“ Voltaire si písal s vyše 700 ľuďmi. A čo si vo svojom živote a činnosti najviac cenil samotný Voltaire? Ochranu utláčaných a pomoc ponížený a urážaným. Dokladá to jeho výrok: „Urobil som trocha dobra, to je moje najlepšie dielo.“ Nehľadiac na svoj vek, vyvinul Voltaire obrovskú energiu a viedol urputný západ s bojovým klerikalizmom a feudálnou reakciou, do ktorého sa popri ňom zapojili aj mnohé popredné osobnosti Francúzska a Európy. Smelo vstupoval na obranu obetí popovského tmárstva a do boja na obranu ukrivdených nespravodlivo odsúdených ľudí – rytiera La Bare, J. Callasa, Servena, Mantbailliho i ďalších. TRIUMFÁLNY NÁVRAT DO PARÍŽA Začiatkom roku 1778 sa už takmer 84-ročný Voltaire rozhodol pre cestu do milovaného Paríža. Asi cítil, že sa blíži koniec jeho životnej púte. Jeho príchod vyvolal nezvyčajnú rozruch. Hovorí sa, že keď Voltaira vítal parížsky ľud na jeho triumfálnej ceste mestom, jedna žena zo zástupu na otázku, ktože to ide, odpovedala: „To je ten, čo zachránil Callasovcov.“ V mysli Parížanov teda žil nielen ako autor filozofických a iných diel, ale aj ako veľký humanista. Šesťdesiat rokov od premiéry jeho prvej hry Oidipus, uviedli vo Francúzskej komédii premiéru hry Irena. Na jej predstavení Parížania slávnostne korunoval a pomazali Voltaira – jeho bustu ovenčili na javisku vavrínovým vencom a uctili si ho recitáciou básne zloženej na jeho počesť a špeciálne na túto príležitosť. Krátko na to 30. mája 1778 F. M. Voltaire zomrel. Odišiel velikán ducha, jedna z najväčších osobností dejín francúzskeho národa. Svedčí o tom aj Francúzmi používaná formulácia: „Za života Ľudovíta XV., keď bol kráľom Voltaire.“ Ladislav Hubenák (Zdroj: www.historickarevue.com